Tu bola kedysi ulica...

(J52) Memoárovej literatúry nie je u nás priveľa. Navyše pamäti Lea Kohúta sú pozoruhodné už tým, že v prvej časti vovedú čitateľa do takmer neznámeho prostredia istým spôsobom zvonka i zdnuka uzavretej, už nejestvujúcej bratislavskej židovskej enklávy na Podhradí. Sebareflexia Lea Kohúta odráža takzvané malé dejiny malých ľudí. Pred vznikom I. ČSR a tesne po ňom, za druhej svetovej vojny, v koncentračnom tábore. Ale hovorí i o viere v nové povojnové spoločenské zriadenie (bratislavské židovské podhradie – to bola chudoba), strety s realitou socializmu, stratu ideálov, smutné vytriezvenie, až po emigráciu. V jeho knihe defiluje množstvo neznámych drobných ľudí i známych osobností, ktorých osudy sa dotkli jeho osudu. Leo Kohút sám seba neraz hodnotí kriticky, no na druhej strane sa dovoláva aj svedomia iných. Ale nemoralizuje. Rozpráva (zaujímavo), uvažuje a nepriamo nabáda zamýšľať sa. Jeho knižka je iste zaujímavá i tým, že hovorí o nevychladnutej minulosti. - (Kohút Leo)