Tak, ako človek mieni a život mení, tak dopadla aj moja cesta. Juhoameričania majú jeden vtip: „Ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu o svojich plánoch.“ Na prvú cestu som sa vydával so záujmom vidieť, fotiť, spoznať zaujímavé krajiny: Turecko, Irán, Pakistan, Čína, Laos, Thajsko, Malajzia, Indonézia. Ak to preženiem, povedal by som, že na ľudí som pozabudol. V hlave som mal zaujímavé miesta, prírodu, zvieratá, kultúru... Neuvedomil som si však, že ten, s kým budem v kontakte najviac, sú ľudia. Ľudia, ktorým by sme mohli, mali rozumieť na prvom mieste. Postupne sa všetko menilo. Začal som si viac uvedomovať týchto ľudí okolo seba. Nielen ich samotných, ale hlavne seba samého. Cez nich seba. Ukazovali, dávali mi pocítiť dojmy vyvolané mnou v nich. Začal som si uvedomovať ako aj ich, tak aj pocity svoje. Cesta, cestovanie, už nie je pre mňa ani tak o samotnom cestovaní, užívaní si, spoznávaní iných krajov. Mojou snahou je tieto moje cesty aj žiť. Je to pre mňa nachádzanie vzťahu s ľuďmi, objavovanie samého seba, prostej ľudskej podstaty, lásky...
Nevyhnutné