Najzáhadnejší rukopis starej slovenskej literatúry.
Roku 1674 obvinili z účasti na Wesselényiho protihabsburskom sprisahaní protestantských vzdelancov. Medzi nimi boli aj významní slovenskí spisovatelia - Tobiáš Masník a Ján Simonides. Osudu galejníkov sa však vyhli útekom z vojenského sprievodu ešte pred Neapolom. Skôr než opäť zazreli svoju vlasť, preputovali tisíce kilometrov po súši i po mori. Uvideli na vlastné oči veľký kus Európy: Rakúsko, Balkán, Itáliu, Švajčiarsko, Nemecko a Poľsko.
Na cestách si robili denníkové záznamy, ktoré neskôr literárne spracovali. Autori priam naturalisticky vykresľujú všetky spôsoby mučenia a ponižovania väzňov v leopoldovskom väzení. Cestopis zachytáva rozličné duševné stavy Simoneda a Masníka - raz ako väzňov, utečencov, inokedy ako slobodných občanov a prosebníkov, závislých od milodarov bohatých mešťanov.
Nevyhnutné