Konečná stanica Osvienčim - Môj príbeh z tábora (1943-1945)

Hans myslel na Friedel, stratil jej rad z dohľadu. Pomyslel si na matku, brata a na všetkých tých, ktorých videl odchádzať do Osvienčimu. Myslel na štúdium, na svoju prax a na svoje ideály. Znova si vybavil Friedel a ich plány do budúcnosti. Takto premýšľa niekto, kto je presvedčený, že zomrie.

Atmosféra bola dusná, zmrákalo sa a za oknami sa črtali ženské postavy ako siluety v starom rozprávkovom divadle. Bol sparný večer babieho leta a vo vzduchu sa vznášalo tajomstvo. Ako v príbehu z Tisíc a jednej noci stáli mladíci pri tomto veľkom háreme, plní túžby po svojich milovaných. A tu sa ozýval jej hlas tak, ako pieseň z ďalekého minaretu, nesúca sa tichou nocou Orientu. Ako sen plný melanchólie a túžby. Tichý ako šepot milencov v ústraní a melancholický ako spev imáma, ktorý sklonený k zemi spieva k Prorokovi.